Tu je. Bez kníh, bez lístka, bez života.
Chcela som začať jemnejšie, než len vybafnutím: „Som ľudský kapitál, ahoj!“ No ak na mňa sem-tam mrknete očkom na instagrame, možno ste sa z náznakov dovtípili, že si Rozlievačka už viac nemôže uplatňovať študentský lístok na verejnú dopravu (a bola to veľká bolesť pýtať si celý). Je to tak, zamávala som škole. Vlastne to bola jedna z najsmutnejších rozlúčiek, aké som kedy zažila. Stalo sa to takto:
Svoje promócie som sledovala na livestreame z nemocničnej chodby a pre červený diplom som si šla deň po pohrebe, celá uplakaná. Po ceste zo študijného oddelenia mi ľudia vyjadrovali kondolencie a venovali ľútostivé objatia... Ehm, aké ste mali promócie vy? :D Teraz to už viem brať trošku s odstupom, hoci mi je stále do plaču. Ale, napríklad, úsmevná mi príde myšlienka, že čo ak si teta zo študijného pri podávaní mi diplomu myslela, že som plakala, lebo mi bude ľúto za školou? Omyl! Vtedy mi nebolo, teraz mi je. Veľmi. Vlastne občas túžim napísať do univerzitného informačného systému: (Hello, its me.) „Zoberiete ma ešte, prosím Vás, na tie posledné dva roky? Prestanem počúvať Pink Floyd a hlavu nastavím na múr, cement na mňa! Vychovajte zo mňa toho najlepšieho zamestnanca! ♥“ Ja mám na moju vysokoškolskú skúsenosť len tie najlepšie spomienky, raz vám o nich popíšem. No nebudem sa tváriť, že náš školský systém nie je postavený na hlavu. Ale o tom sa rozpoviem niekedy inokedy.
Keďže som školu končila počas pandémie a spoločenská mienka vo mne vybičovala chorobný strach z nezamestnanosti, prácu sa mi podarilo nájsť veľmi rýchlo - do dvoch týždňov od štátnic. Vytrpela som si sexistické pohovory s povinnými úvodnými otázkami na rodinný stav a výzvami na sundanie si respirátoru (zaujímavé, že vždy vadil len mužom, ženy ma nikdy nenabádali) a dnes som tu. Vo svete tvrdej nemčiny, včasného vstávania a duševného chradnutia.
AMADEUS! BITTE, STRAIGHT TO KRANKENHAUS!
Čím chcem povedať: Upísala som dušu rakúskej korporácii.
Aby ste pochopili, kam zmizlo to dievča bez lístka na Transsibírsku magistrálu, musím tu podať jej popis.
Hľadá sa! Odmena vysoká. Nevyčísliteľná. Som to ja. Nemám menovitú hodnotu, som duša. Nikdy nie komodita... :(
Takže vtedy, keď som nosila poznámkový blok a úsmev na mne nevyzeral cudzo...
Akademicky som excelovala (viď. krvavý diplom), celoročne som brigádovala v práci asi 10-násobne horšej než mám teraz, no môj sociálny život prekvital. Žila som s tými najúžasnejšími dievčatami na svete. Získala som v nich sestry, aké som nikdy nemala. Vysokoškolské dni s nimi, to boli samé filmové, herné a karaoke seánsy, kiná, hokejové zápasy, koncerty, chaty, nákupy, návštevy knižnice, (v tom horšom i návštevy polikliniky), výdatné obedy a zahraničné túlačky. Spolu sme sa smiali, spolu sme plakali. Spolu sme plakali, veru. Zároveň sa mi v tých rokoch podarilo brutus zaľúbiť do jedného zelenookého chlapca, ktorý vie vypekať dobroty na úrovni starej bábušky, nehorázne nežne fénovať vlasy a rozosmievať ma zakaždým, keď mi zo života klesne hlávka (často). Nemožno ho neľúbiť! ♥ Okrem mojej volenej rodiny mi však zostával dostatok času pre tú moju skutočnú domácu (nenahraditeľnú, au); na moje labkaté deti s fúzama, no a napokon, na umenie. V tie roky som pozerávala priemerom 110 filmov (cinema - droga mojej voľby) a čítala 28 až 55 kníh za rok. Jednoho času som tu na blogu dodržiavala týždenný harmonogram publikácie a dokonca som v tomto krásnom období rozpísala i moju vlastnú surrealistickú priadzu o živote, vesmíre a všetkom, ktorá už ale asi navždy zostane nedopísaná.
Kde je to dievča, ktoré sa na víkend len tak zobralo do Talianska?
Kde je to dievča, ktoré polopité povzbudzovalo cudzích ľudí, aby recitovali svoje básne? (A oni recitovali.)
Kde je to dievča, ktoré dobrovoľne čítalo Jamesa Joyca?
Veľmi som sa snažila žiť. Využiť všetok čas. Byť so všetkými, byť všetkým. Spávala som tri až päť hodín denne, no nikdy som sa necítila tak vyčerpaná ako teraz, keď prespím minimálne šesť. Občas sa ma spolubývajúca pýtala, prečo sa stále tak ponáhľam, akoby mi dochádzal čas. Akoby som mala pred sebou len 5 rokov života a nechcem jej to povedať... Ja som len bola chorobný prestalgik (zvykla som tu o tom písať). Chcela som všetko a naraz, lebo som videla bezútešné pohľady ľudí, ktorí sa každý deň trmolili z práce do práce; vedela som čo ma čaká. Chcela som všetko a naraz. A mala som to. A dnes nemám nič.
Taký je osud človeka, ktorého dni sú delené na tretiny a nezostáva mu z nich ani jedna celá.
Nikdy som si nepredstavovala svoj život zvonením budíka o 4:24 a odomykaním vchodových dverí o 16:45. No po dobu pár mesiacov to bola moja každodenná realita. Toľko k 8-8-8. (Zavri dvere, zamkni zvnútra, zlož sa na zem a potlač chuť vraziť si kľúč do oka... Ehm, totiž, uvar si krupicovú kašičku a zapni ohyzdné nemecké spracovanie tvojej najobľúbenejšej Andersenovky.) Môj popracovný čas bol vyhradený na regeneráciu z prežitého, než na prežívanie čohosi nového. Akoby som popri takom režime mohla inak? Akoby som mohla chcieť niečo iné než len hľadieť na biely plafón, hodiny scrollovať Tik-Tokom, prokrastinovať na Instagrame?
Mentálne som na tom bola (stále som) ako pokácané polená, rozliaty čaj, padajúci zvyšok čínskej rakety, slúchatka bez zvuku, prevrátený dáždnik, zmočený chlieb... Toľko ekvivalentov k mojim pocitom. Rozumiete mi, však?
Akoby mohol mať zmočený chlieb sny?
Ale ten pocit konečnosti, vedomia, že nový cyklus v pondelok započne a ja budem opäť musieť zaskočiť za Sizyfosa (luhár, dal sa na pandemickú)... Stalo sa zo mňa večne vyčerpané a smutné dievča. Duševne zanedbané... Moje telo nasledovalo.
Moje telo sa stalo obrazom mojej duše. Tá fotka hore je snímaná vo vrcholovej fáze chradnutia. Povedali by ste: „Objekt vhodný pre formaldehyd“? Ja som veľmi body positive, ozaj, preto tu nechcem riešiť malichernosti. Ako ľudia v sebe máme odmalička zakomponovanú určitú nenávisť voči sebe, ktorej nás naučila spoločnosť, aby mohla neskôr kapitalizovať na našich úzkostiach. Môj akt rebélie je brániť sa, nepoddať. Každý je pekný aký je, pokiaľ sa chce podobať inému - nepochopil zadanie (tu si máme byť všetci odlišní, veď nám to pri narodení povedala dna) a aké krásne sú na ľuďoch nedokonalosti špecifickosti! Rozhodne nechcem prilievať olej do ohňa... No poslednou dobou mňa samú seba páli, a to je všetko, čo k tomu poviem.
Fotené za nedeľného rána. Názov knihy je lajtmotív pre zvyšok môjho života. Všetko ma iritovalo, do izby sa mi ešte nedostalo svetlo a ja som sa zaprisahala, že odmietam zabiť moje voľno sprostým fotením. (Vysvietená je v post produkcii.) Veď na čo iné sú nedele, ak nie na ležanie na drevenej dlážke, počúvanie Time, slzy v očiach štípu spolu s dymom sviečky, ktorá má voňať ako cédrové drevo... Prečo nevonia? Kde sú vone, farby, zvuky? Prečo ku mne všetko prichádza tak mdlo, akoby som pozorovala odraz života z napršanej mláky opodiaľ? (Samozrejme, na just mi do nej ešte ľudia stúpajú, prajú si mokré topánky?)
And then one day you find ten years have got behind you
No one told you when to run, you missed the starting gun
A potom prišiel November...
(A Zubatá. Opäť. Prečo sa na mňa tak naviazala? Perinbabu chcem za kamošku radšej. Motív lásky a zvukot flauty - novoročné prianie.)
Prestrih na dnes: Moja práca sama o sebe nie je zlá. Vďaka lockdownu posledné týždne len depresívne z postele ťukám do počítača a rozmýšľam nad celosvetovou anarchiou... Myšlienky, čo hrejú pri srdiečku! ♥ :D Inak sa prezliekam z pyžamka do pyžamka, logám kávu a osviežujem sa Ocuteinom (ktorý, prisahám, nepijem... zatiaľ). Old habits die hard a tie moje sú zlomyseľná zeľ, stále sú mojimi najväčšími koníčkami tik-tok a biely plafón, ale pomaly sa kreatívne pozviechavam. Revitalizujem gitarovú pani, pustila som sa do antistresového maľovania podľa čísel a najmä (aha ju!) - píšem. Môj zrak ma síce po nekonečných hodinách čumenia do displejov fest zrádza; ak sa viem na čítanie sústrediť dlhšie ako pol hodinu, znamená to, že som mala super deň a film som nevidela už aj mesiac; ale home office pomáha.
Totiž, pomáha, no i na konci cesty sa motýľom nevidím. Času je viac, problém však zostáva neriešený.
Stále sa predávam v neúmerných hodnotách za špinavé čísla na obrazovke.
“Darling I told you several times before. I have no dream job, I do not dream of labor.”
“Darling I told you several times before. I have no dream job, I do not dream of labor.”
“Darling I told you several times before. I have no dream job, I do not dream of labor.”
Úplne tak. Milujem človeka čo to povedal, milujem ľudí, ktorí to zdieľajú. Sú veci, z ktorých vyrastiete, ako napríklad z mýtusu vysnívanej práce. Nemám ju, ale asi nik nemá. Nesnívame o práci, je to neprirodzené. Možno odchýlky vznikajú v tom, či pracujete pre seba (hoci i tam neverím) alebo pre (na) iných. Pokiaľ nie ste držiteľom stopercentných výťažkov z hodnoty toho, čo ste vyprodukovali, ste naozaj šťastný s tým, čo ste vyprodukovali? Obdivujem ľudí, ktorí áno. Ste statoční cínoví vojačikovia, ale pozor na srdiečko! Nikdy si nerobte analýzy z dát Finstatu a neotvárajte články ľudí, ktorí sa doznávajú k afére s Ocuteinom. Exit klik.
Ale nechcem sa teraz sústreďovať na hodnotu, lež na čas. Hoci sú tieto dve vetvy úzko prepojené, aj tak by som vám nepovedala nič, čo by už niekto zo združenia Pracujúca chudoba (milujem ich najviac na svete) nevyjadril lepšie! ♥ PDF ♥ Ľudia si myslia, že musia pracovať viac, aby zarobili viac. Preto berú neúnosné nadčasy (poznám ľudí, ktorí pracujú 300 hodín mesačne, nie je to choré?) a bijú sa o víkendové smeny. Čo takto pobiť sa za slobodu?
5:2
Hlávku mi lámu otázky: Ako môže niekto dávať pomer 5:2 do vety a dovoliť si k tomu pridružiť termín work-life balance? A ako môžu ľudia potrestovať pod nálepkou slobody proti kúsku handry na ústach, kým im celý život preteká pomedzi prsty v područí skutočnej neslobody? Takej, v ktorej nemôžu slobodne vykonávať ani základné fyziologické potreby.
Prečo, keď sa rozhovorím o mojich ťažkostiach s momentálnym prežívaním, prvá reakcia ľudí je: „Zvykneš si. (Tiež som si tým prešla). Nemáš vybudované pracovné návyky. Zvykneš si.“ Prosím, len to nie! Budem znieť trucovito, ale ja si na cyklovité vyškrtávanie päť dní ničoty na dva dni slobody nechcem a nebudem zvykať. Nikto by si nemal. A napokon, veď aj tie dva dni sú kompletne pokazené myšlienkou, že po nich započne nový cyklus. Nikto sa nenarodil, aby pracoval 40+ hodín do týždňa pre zisk niekoho iného. Nenarodili sme sa ako slobodné duše, aby sme so seba spravili tovar. Chcem pre každého z nás priepustku.
Odmietam sa zmieriť s budúcnosťou smutných úsmevov a teplých zím.
Takže nie, nesnívam o práci.
No snívam o koncepte, ktorého náháňaniu obetujem celý svoj život. Túžim po slobode. A v koncepte mojej slobody je zase milión iných konceptov, veľa snov - predsa len to dievča žije... Chcem prejsť cestu hrdinov SNP, pozrieť si všetky Bergmanove filmy, dopísať moju surrealistickú priadzu, prichýliť čo najviac srstnatých duší a mať čas im venovať potrebnú lásku, skúšať vegánske recepty na typické slovenské jedlá, len tak sa s mojim milým váľať v penovej vani, naháňať sa po lese, piecť vianočné perníky - a nepociťovať tlačenie času. Prečítať všetky knihy z BBC zoznamu 100 books to read before you die. Naučiť sa hrať na gitare The Adults are Talking, lebo z tej pesničky sa mi chce bláznivo tancovať. Chcem prejsť Nepál, Laos, Monogolsko a raz stáť pri majáku na konci sveta. Neobmedzená 20 dňami dovolenky do roka. Oj, a ten lístok na Transsibírsku magistrálu chcem! A milión iných vecí.
Tak trochu som nastavila uši finančným guruom a začala som hľadať cesty (neškodnej) nezávislosti. Je to beh na dlhé trate a ja mám málo mentálnej energie na rozdávanie. No som ochotná tomu zasvätiť život. Radšej tomu, ako šplhaniu sa po korporátnych priečkach, to aj tak nepovedie k ničomu dobrému. Odmietam budúcnosť smutných úsmevov. No na tú časť o teplých zimách potrebujem aj vás. Ja nechcem veci len pre seba, to je práve ten mindset, proti ktorému som. (Preto nemám rada tento vysokoegocentrický článok, no už je napísaný, musí do sveta!)
Chcem slobodnejší život aj pre uja z autobusu, ktorý ma vždy pustí vystúpiť ako prvú. Pre mamičky v práci, ktoré chcú vidieť vyrastať svoje dietky. Pre pani upratovačku, ktorá zbiera pavučiny veľké ako lietadlá, čo nám poletujú po stropoch. Pre mladé dievča, ktoré miluje Edgara Allana Poa, pracuje v knižnici a nosí čierny rúž /Ktovie, keby mala viac času, možno by raz napísala ikonický gotický román!/. Pre chlapca, ktorí často čajíkuje a dobrovoľne stratil vlasy.
Pre najlojálnejšie a najkreatívnejšie dievča na svete, pre ktoré je samozrejmé chodiť o desiatej večer do kuchynky robiť penových koníkov, ohadzovať sa v izbe snehom a naháňať uprchlích pacientov psychiatrie po lese (TRUE STORY! Milujem ju! ♥). Pre chlapca, ktorý má rozprávkový hlas, závideniahodnú zbierku rýmovníkov a vlastnú rock n' roll group. Man written by a woman energia silná ako zázvorový čaj! Pre dievča s najdlhšími vlasmi, ktoré ľúbi triftovať, vie odpovedať na takmer každú otázku v Dueli a vždy si pospevuje voľačo ala z repertoára rádia Vlna (nikdy vás nenechá v 80's karaoke samých, dokonca sa ochotne pridruží aj na koncert Modern Talking! :D). Pre toho už spomínaného zelenookého, ktorý sa vie usmievať tak, že človek nechce odvrátiť zrak, z fleku vymýšľa tie najpodareneješie rozprávky a jednému dievčaťu sľúbil, že ju vezme na box ;) Pre moju rodinu, pre všetkých rodičov, ktorí už toľko obetovali výchove svojich vzpurných systém nenávidiacich potomkov...
A pre vás. Pre každého jedného z vás. Som si istá, že aj o vás by z môjho rukáva sypali vety jedna radosť, lebo sme všetci osobnosti a bažíme po živote. Zaslúžime si ho.
Je toto on?
Moje kritiky nášho najlepšieho systému, aký kedy kto vymyslel (zvyčajne povedané ľuďmi, ktorí poznajú len tie dva extrémy na K) vznikli ešte za mojich študentských čias. Môj svetonázor sa odvtedy pozmenil. Niektoré zo svojich starých článkov som zosúkromnila. Nie že by som ich myšlienke nedôverovala, ale príde mi, že poslednou dobou kladieme sloní dôraz na miniskulné veci a uniká nám väčší obraz. A moje články toho boli kópiou. Dnes už vo mne nie je ani štipka zmierlivosti k dnešnému systému. Zdvíham obočie nad každým tzv. environmentalistom, ktorý zdieľa petíciu za klímu, ale pyšne povzbudzuje systém (zväčša za peniaze, pričom si uvedomuje svoju chybovosť; tam niekde v charaktere nahlodanom sieťou najhorších e-corps, bolí ho svedomie?) - systém postavený na nekonečne rastúcom HDP na planéte s obmedzenými zdrojmi. (Vidíte tam ten oxymoron? Ak hej, sme kamoši.) Každému, kto hlasno kričí o nehumánnych podmienkach pracovníkov za oceánom, no vedome a bezcitne mávne rukou nad tým, v akých zúbožených podmienkach robia jeho panelákoví susedia. Stačí si prečítať komentáre pod akýmkoľvek fb príspevkom Pracujúcej chudoby. Je to na srdcervúci plač.
Napriek všetkému, neviem či sú toto veci, o akých chcem naďalej písať...
Totiž, chcem. Cítim tú potrebu, neviem ju len tak odkopnúť do kúta ako staré topánky. Mám potrebu šíriť svetom ľudskosť a tu šípim jej koreň. Lenže v mojom momentálnom stave po práci čumím na bielu stenu, kým sa mihajú vymerané minúty môjho života, žiadne veľké nádeje do seba nevkladám. Cítim, že musím začať odznova. Zvyknúť si na písanie a opätovné publikovanie. Na zdieľanie seba samej. Musím zahasiť ten oheň, čo ma páli. Možno to bude mať podobu spoločenskej kritiky, možno vianočného pečenia alebo mojich naj kníh roka, možno trochu z môjho života - vlastne, o pár mesiacov ma čaká veľmi veľká životná zmena a rada by som si ju takto zdokumentovala.
Som osobný blog, nie učebnica. Rozprávačka, nie profesorka. Človek, nie ľudský kapitál.
Čiže ako to pre dnes ukončiť? Dievča bez lístka je tu. Nezomrelo, len spinká. (Joj, toto ale väčšinou hovoríme deťom, ktoré hľadia na mŕtvoly :( Zlý príklad, neva.) Je pripravené na truc. Lebo trucovitosť bola vždy jedna z mojich najkrajších cností. Koľko úspechov mi len do života priniesla! A chcem, aby ste aj vy boli trucovití! Aby ste o sebe uvažovali ako o hlavných postavách a nikdy nezabudli na svojich 21 gramov. (Duše, nie lisované rastliny.) Aby ste nikdy neskláňali hlávky a pripúšťali si hierarchiu. Všetci sme si rovní a musíte uznať: Niektorí ľudia čítajú Vojnu a mier zle... Povedalo dievča, ktoré sa dostalo po prvých pár strán! :D
Ja budem naďalej písať, nielen o mojich kritikách hnilého spoločenského usporiadania, ale len tak o sebe. O bárs čom. A vy píšte tiež. Dobrú noc, dušičky! ♥
Komentáre
Zverejnenie komentára