Long time no see, dušičky. Dúfam, že ste za mňa v novembri zapálili sviečku!

Popravde, sťažka sa mi píše. Príde mi, akoby som úplne stratila cit v prstoch. Už by som si na to mala privyknúť, tento debakel zažívam rok čo rok. Zrejme je to môj zvrátený príspevok svetu, moje dexempo schrödingoplex! - ak ste doposiaľ neverili na zmŕtvychvstanie, tu sa anuálne opakuje. Tento rok však svoje mlčanie považujem za opodstatnené. Držala som smútok. A myslím, že viac k tomu netreba.

Každopádne, každú dekadenciu musí odškodniť renesancia. To je myšlienka, s akou sa v tento decembrový večer prinavraciam a z akej aj Jánovi Smrekovi muselo pookriať ihličie. Mienim písať. Viac ako teraz, ale nie tak okázalo veľa ako kedysi. Uviazla som v presýpacích hodinách dospelosti a obávam sa, že už nedokážem písať týždenníky. Zato mesačníky znejú celkom zmierlivo. Toľko k publikačnej štruktúre, dnes chcem o slovesnosti.

Je niečo naozaj pekné na tomto sklonku dvojročia, keď ohňostroje búšia do oblohy, až-až sa zdá, že ju popretrhávajú a na nás sa vyleje všetka temrava vesmíru. Poetickejšieho času na rozhovory o literatúre snáď ani niet. Stalo sa to tu už peknou tradíciou, že vždy ku záveru roka odtajím mini zoznam tých najlepších knižných diel, s akými som mala za posledných 365 dní česť. Malinovými štatistikami sa síce pýšiť nemôžem, no tento rok sa mi aspoň podarilo udržať konštantu a prečítala som 28 kníh (presne ako v 2019!). Úsmevné číslo, nemôžem sa dočkať, až ho budúci rok skresám, haha. Menej diel v prospech obšírnejších úvah je mentalita, s akou sa snažím vykročiť do nového roka. No o tom možno potom. Teraz už k svätej trojici, k tým najlepším knihám, aké sa na mne v tomto pekelnom roku 2020 podpísali...

 

Tiziano Terziani

POVEDAL MI VEŠTEC

Cestopis z rúk talianskeho novinára, ktorému na jar 1976 hongkongský veštec zvestuje varovnú prognózu. V roku '93 má byť vážne ohrozený jeho život a stane sa to nad zemou. Pokiaľ mu je teda jeho existencia drahá, mal by sa vyhýbať lietadlám. Čo je, popri jeho povolaní, dosť obtiažne. Deväťdesiate roky sa mu v tej dobe ešte vidia pomerne ďaleko, no ten dátum sa mu zapíše do mysle, tak trochu ako dátum schôdzky, na ktorú sa ešte nerozhodol ísť.

S blížiacim sa rokom Tiziano naveľa veštbu počúvne. Hrozbu však vezme ako príležitosť. Pobalí batoh reportážnej výbavy a poháňaný nostalgiou za inými zemepisnými šírkami sa vydá v roku 1993 precestovať juhovýchodnú Áziu. Celý čas s nohami pri zemskom povrchu. Putuje naprieč Laosom, Thajskom, Barmou (Mjanmarskom), Malajziou, Singapurom, Indonéziou, Kambodžou, Vietnamom, či Mongolskom.

Cestovanie praktizuje ako umenie, pomaly, oduševnene a s láskou. Stretá sa s ľudmi, kladie otázky, húta nad odpoveďami, opisuje, vníma. Jeden z pádnych námetov, ktorými sa v knihe zaoberá, je, prečo vidíme v posledných rokoch obrovský nápor západniarov, inklinujúcich k budhistickému učeniu, vandrujúcich na východ, za cestou pokoja. 

Rečnícka otázka: Kto nie je vlastníkom budhistickej sošky, je vôbec minimalista? Ťažko povedať, čo stojí za rozmachom Budhizmu, aký tu na západe prežívame. Ak ste majiteľom umenia tohto rázu, budem rada, keby mi prispejete názorom. No vo všeobecnosti si myslím, že sme Budhu povýšili na akýsi kontrastný symbol, akým tu na fronte ticho bojujeme proti konformite spoločnosti. Akým vyvažujeme všetku ideológiu flex kultúry, ktorá sa k nám šíri zo západnejších končín. No to som mierne odbočila.

Náprotivne si spisovateľ všíma, ako si celý svet začal naháňať chvost. Kým sa západniari poddávajú ideálu východu, východ odpovedá paradoxne, túžbou po západnom ideály. Postupne vypozorúva, ako sa spomínané krajiny tretieho sveta, kedysi tak odlišné a svojské, stávajú bezbrehými maketami. Pod hladom po západnom pokroku už kroje suplujú saká, dobovú architektúru chladný mramor, chrámy nahrádzajú mrakodrapy a hodnotovému rebríčku ľudí dominujú peniaze.

„Sedel som na korme a pýtal sa, koľko môže ešte taký svet vydržať, postavený výlučne na nekultivovaných, neľudských a nemorálnych kritériách ekonomiky.“

Vidí hory, rieky, ryžové terasy a čajníkové plantáže, ich impozantnosť, no v domoch z blata si všíma ľudí v otrhaných šatách, špinavých, zaprášených, chudobných, nakope. Ľudí, ktorí nikdy nefigurujú v štatistikách o hospodárskom raste. A premýšľa o tom, ako sa shopping v bohatých krajinách stal spôsobom života; v tých chudobných však spôsobom prežitia.

Prechádza cez krajiny, ktoré kedysi boli ani nie tak miestami, ako stavom duše (Laos), no dnes im už duša chýba. Prechádza cez také, v ktorých je AIDS rozšírený ako chrípka, a zber mŕtvol, či prostitúcia maloletých biznisom na dennom poriadku (Thajsko). No prechádza i cez také, cez ktoré človek nie vždy živý prejde; zažmúriť oka je takmer aktom sebapoškodenia, zo studní preplnených mŕtvolami sa už dávno nedá piť (Kambodža). Opisuje smutné osudy ľudí, i zvierat. Smutný psí osud, stiahnutý z kože, opečený do špiku kostí, pod kolikou Vietnamského komunizmu.

Je to cestopis, aký ma po odzvonení pandémie inšpiroval cestovať a zároveň ma od cestovania odradil. Celý čas som sa zamýšľala nad tým, že ak bol stav východného sveta v roku 1993 (ešte pred mojim narodením) takýto, aký asi musí byť dnes? Vyvolal vo mne protichodnosť. Príkladom ktorej môže byť i moja zvedavosť-zbabelosť, na škále akej sa pohybujem v súvise s tým „dať si vyveštiť“. No na východ sa tak či tak v blízkej budúcnosti chystám (v závislosti od stavu sveta). Minimálne do Thajska to iste dotiahnem. Môj milý tam má rodinu, ktorá je, zhodou náhod, s Budhizmom dosť spätá.

V tom najlepšom mi tento cestopis pripomenul youtubový kanál Bald and Bankrupt, ktorý je ale cestovným denníkom predovšetkým po trase bývalých štátov východného bloku. Takto chcem vidieť svet: surovo, ľudsky a úprimne.

Hanya Yanagihara

LESNÍ ĽUDIA

Na toto literárne dielko som stihla spísať úvahu, predtým než ma opustili sily. Nazvala som ju ↠ Kolonizácia Mikronézie a nivočenie pľúc Zeme. Je o nás, o tŕnistej samotitulovanej korune tvorstva. 

Kniha, ktorej anotácia ma predpripravila na splna odlišný príbeh, než akému som bola vystavená. Nádejala som sa po tajuplnej expedícii, ktorá mi pootvorí oponu do bujnej dravosti pralesa, spôsobí kultúrnu triašku a sprostredkuje poznanie, aké mi prevráti svetonázor naruby. Čakala som rozpravu o ľudstve a nesmrteľnosti. A nakoniec som dostala príbeh o doktorovi predátorovi, kultúrnej relativite a ničivej sile človeka na ekosystém. Keďže už na tomto mieste spomínaná úvaha visí a dýcha vlastným životom, ťažko sa mi z nej odníma. Odporúčam čítať v kontexte. No ak predsa niečo o knihe vyrieknuť mám, sústredila by som sa na jej najsilnejší aspekt. Na ten, ktorý z časti ovplyvnil smerovanie môjho blogu. Bolo za tým toto:

Najväčší vplyv na mňa mal v knihe zobrazený dopad preniknutia západnej civilizácie na životy Mikronézskeho obyvateľstva. Ako farmaceutické spoločnosti pod vidinou liekov spomaľujúcich starnutie, antioxidačných krémov a elixírov na vzkriesenie mužskej potencie znivočili prírodu i zver. Vybagrovali kedysi posvätné jazero a vykynožili sväté korytnačky, a neskôr i alternáciu každého zvieraťa, rastliny či huby, ktorá im prišla pod ruku. Ostrov vyzliekli z podoby, ozbíjali džungľu a ošklbali polia húb, orchideí a papradia. Vyklčovali toľko stromov, že zem začala zívať prázdnotou. Domorodé obyvateľstvo si farmaceutické spoločnosti rozdelili ako cukríky a odviezli ich do sterilných laboratórií, kde žili dopichaní od ihiel, z rúk sa im ťahali hadičky s infúziou, z nôh im zoškrabali kožu, svaly, kosti. Misionári, ktorí dorazili na ostrov len preto, aby konvertovali domorodé obyvateľstvo z ich náboženstva na vlastné, priniesli alkohol, obezitu, pohlavné choroby, ktoré sa nevedno odkiaľ zjavili, no nadobro sa tam usadili. A potom, keď už bola džungľa vydrancovaná, podupaná a vykosená, využili priestor armády, ako skúšobňu nukleárnych hlavíc.

Alena Sabuchová

ŠEPTUCHY

 

Toto je moja polnočná. Taká, čo skončí príhovor a je už len chuťou prípitku.

Podlasie. Rustikálny rozcestník Poľska a Bieloruska. Kraj hustých lesov a mliečnych hmiel. V ktorom mŕtvych prepravuje koč, hrobovú zem zmáča lieh a ľudia utišujú samotu stretaním sa na lavičke cintorína. Kraj, v ktorom je smrť tak prítomná, až je takmer bezreplikovou postavou. 

Tu sa odvíja dej Šeptúch. V Bohom zabudnutej zemi, v ktorej ale ľudia na Boha stále veria. I keď ľudská viera je zrejme lávka príliš krehká na to, aby ju udržalo jedno božstvo. Miestni (i došlí cudzinci) sa preto utiekajú k pohanskému remeslu šepkania. Liečiteľstva, či zaklínania, od ktorého si sľubujú vykúpenie z biedy, chorého tela, zamilovanosti, výmenou za pár zlotých.

Folklórom pobozkané aspekty tejto knihy sú divokrásne. Ako porastie lúky, na ktorú nikto nechodí. Možno je to mojou slabosťou pre kultúrnu antropológiu. Alebo zľahka povedané, pre zvláštnosť. Mám rada inakosť. A to, že my ľudia, podľa voľby máme schopnosť sa odlišovať, zvonku i zvnútra.