Odložím si tu takú hypotézku: Rok sa rokom skracuje.

Totiž, dní zostáva rovnako, no míňajú sa inak. Liché týždne padajú v tichosti. V bezobsažnosti a rutine. Divadlo novoročného ohňostroja čoraz rýchlejšie strieda vôňu orgována. Pár pamätihodných zastávok, zmätok nových číslic a trasa čoraz bližšie ku konečnej.

 

 

Popravde, rok 2021 mi prešiel najrýchlejšie v živote. Na Vianoce mi zemiakový šalát nechutil, pretože som sa ho cítila prejedená. Prišlo mi, akoby som ho jedla doslova včera, pritom som ho mala naposledy minulé Vianoce. Moje zmysly spája jedna duša, neprotirečia si.

 

Vždy som vnímala čas trošku citlivejšie ako iní ľudia. Nechcem to romantizovať, preto poviem; choromyselnejšie. Neprežívala som udalosti v trvaní ich prítomnosti, ale v predpoklade ich konca. Preto bol sčasti každý nezabudnuteľný pohľad, rozhovor, či jav, obalený v smútku. Mám bytostný problém akceptovať plynutie času. Resp. odkedy som začala pracovať; nečasu. Keď vám zostáva menej ako tretina dňa na život, začnete prirodzene uvažovať v nedostatkoch. Nie koľko času mám, ale koľko mi ho chýba. Nie čo za ten čas stihnem, ale čo nestihnem, atď. A uprostred tohto percepčeného chaosu stojím ja; vždy smutná z toho, že niečo skončí, i keď to len práve teraz začína; smutná z nedostatku času; života, ktorý vyhasína ako žiarovka. 

(Keď ani de facto nevieme, koľko má každý z nás wattov...)

Keď do tohto myšlienkového smeru pridružím moju duševnú dekadenciu v dôsledku všetkej straty, s akou som sa za posledné dva roky stretla a moju najhoršiu kamošku, paralyzujúcu letargiu; vidím môj rok 2021 v letku a mňa na spadnutie. Vždy to bolo sebahoršie, no minulý rok získala moja diagnóza prívlastok akútnosti. Spomienky sú letmé a...

 

Môže človeka bolieť dlhodobá pamäť? 

 

Tak verne si spomínam na obdobia, kedy marhule chutili menej toxicky a jeden týždeň sa zdal tak dlhý ako dnes mesiac. Kedy bola tráva zelenšia, svetlo jasnejšie, oblaky tvarovitejšie. Dnešný svet mi príde hrozne nesaturovaný, fádny, tupý... (Urážam ho právom.) Chýba mi prechádzanie sa bočnými dedinskými uličkami na konci ktorých sú brezy. S twisterom v ruke a letom plným voľných dní. Chýbajú mi vlažné anglické rána, cez cestu prechádzajúce rolls-royce (v ktorých si zavše niekto umýva zuby - počas jazdy joj) a neustála prítomnosť mora vo vzduchu. Chýbajú mi povedačky pri bábovke počas výpadkov prúdu, ohadzovanie sa pokrkvanými zdrapmi algoritmov, filmové večery celej posádky usalašenej na mojej posteli.

 

Viem, že je to zažívací problém. Nie je to tak, že by bol môj rok 2021 natoľko pustý. Zažila som v ňom pamätné momenty. Zopár fotiek prikladám i sem. Avšak, v porovnaní s mojim kedajším presýteným prežívaním, mi príde súčasné prežívanie nedostatočné.

 

Som smädná po živote.
Momentálne už dvojzmyselne.

 

Veľmi som sem chcela pripísať novoročný pozdrav. Avšak, po dopísaní posledného článku moje telo vypovedalo službu. Povedalo mi, že ono už takto nevládze. Bol to srdcervúci rozchod v litroch sĺz; týždňoch v neustálej úzkosti, žitia v konotácií posledných razov. Naraz som sa veľmi začala desiť smrti. Akoby som od narodenia pomaly nezomierala... Vymysleli sme pre to eufemizmy, aby sa nám s tými skutočnosťami žilo ľahšie, a ako tak to funguje. Naraz som sa však zľakla, že zomriem náhle. (Parameter budúcnosti skratoval.)

 

V pomyselnej hodine dvanástej sa však vo mne vznietil paradox. Cítila som to čo píšem; smútok, strach, no prítomný bol i istý pocit úľavy. Pod všetkými tými prirodzenými emóciami, aké by som mala cítiť, som cítila i akúsi útechu, že zomriem teraz; predtým než si budem mať prítležitosť nahonobiť viac výčitok zo života, aký nežijem. Pretože pokiaľ by platil ceteris paribus, budúcnosť by pre mňa mohla znamenať prehru. Takto som fakticky prišla len o menej než dva roky života, vo veľkom ovplyvnených celosvetovými pohromami.

 

Učičíkala som sa uspávankami, z ktorých sa stali nespávanky. Mám hrdú/vzdorovitú/trucovitú povahu. V dôsledku nej budem vždy stáť na pokraji zatratenia. Nemôžem si dovoliť zomrieť s bilanciou pasívnosti a výčitiek. Nik si tak nezaslúži zomrieť. Dlho som o tom premýšľala zo všetkých svetových strán a dospela som k záveru. Teda, skôr presvedčeniu. Otázka zdravotného stavu mi zostáva stále otvorená, úzkosť kontinuálna. Pre teraz viem len to, že túžim žiť. Veľmi.  

 

No nie takto. 

 

Pomaly teda prehodnocujem svoju budúcnosť, ak mi bude dopriata. Všetky dejstvá, kapitoly, intermezzá. A seba ako hlavnú postavu. Priučila som sa mnohým povahovým defektom, na ktoré nie som pyšná. Sústreďovala som sa na nepostatnosti. Prokrastinovala som. Nechávala som si veci na „správnejší čas“, pričom som vedela, že taký už nikdy nepríde. Mala som strach z vecí, ktorých som sa nemala prečo báť.

Bála som sa dopredu, vždy o pár krokov vpred...
 
Môj červený diplom mi je v živote skôr na škodu, než prospech. Nikdy som sa preň až tak nesnažila, do školy som viac nechodila, než chodila, ale vždy som bola milá k ľuďom a vedela to využiť v obojstranný prospech. Celý život s !Another brick in the wall! ma prinútil nestavať v sebe membrány. Rozhodne som však do seba nechala zo školského systému pretaviť môj perfekcionizmus. Spravíš chybu, budeš penalizovaná! A tak som svoj život, veľkú porciu z neho, prežila v strachu z chybovosti. Som perfekcionista, až po hranicu mojich možností. Pokiaľ môžem veci vypuntičkovať, tak sa okolo nich budem viť ako had, kým z nich neuvijem dokonalý lúčny veniec.

 

Vplyvom všetkej traumy, ktoré pre mňa doposiaľ 20-te roky nachystali, som nechávala zlomyselné buriny mojej povahy len kvitnúť. Takmer ma celú obopäli. Až do polypresvedčenia že radšej zomriem, akoby som mala prehrať život.

Veď je to tak, a bit of madness is key. A ja som nedávno na papierovej servítke čítala: In your innocent eyes i see a lot of madness. Prepožičiam si ju na myšlienku: Žiada sa mi viac šialenstva v pohľade, viac spontnánnosti a chybovosti (Srdiečka v očiach nad každým windows error zvukom!).