Počas pandémie utrpelo mnoho ľudí, či už ekonomicky, či duševne. I s kĺzavým mediánom na jednotke, s odstupom výskytu vírusu, následky zostávajú. Tisíce ľudí sa ocitlo bez práce, tisíce podnikov vo finančnej tiesni. No žiadne strachy, istý klub poslancov Národnej rady tíši anarchiu a plánuje podať nám, občanom Slovenskej republiky, pomocnú ruku. A to v podobe návrhu zákona, ktorý v súčasnej dobe potrebujeme najväčšmi - zákona o zákaze interrupcií.

Foto: The Handmaid's Tale (2017-)

Je to tak. Zástupcovia Kresťanskej únie, ktorí sa dostali do parlamentu cez kandidátku OĽANO, začali vytŕčať rožky. Ich pohnútky vstupu do politiky boli od začiatku viac než očividné, no človek dúfal, že si vzhľadom na celosvetovú situáciu dajú chvíľku pohov, aspoň zo slušnosti. No nechcem všetko hádzať len na Kresťanskú úniu, ktorá tému nahodila - poukazujem skôr vo všeobecnosti, na väčšinu zástancov konzervatívnej ideológie v parlamente. Pekne totiž ukazujú, kde ležia pravé kresťanské priority... Najmä vo svetle štatistických dát (z Národného centra zdravotníckych informácií), podľa ktorých početnosť prípadov umelého prerušenia tehotenstva anuálne klesá.

No čo tam po tom, že ich ubúda. Treba násilne potiahnuť krivku na nulu, i za cenu odcudzenia reprodukčnej autonómie od žien. Podľa našich katolíckych aktivistov sú totiž interrupcie najväčšou zlobou ľudstva. Sú za ochranu života. Život je pre nich posvätný. Hlásajú popri tom, ako dvíhajú ruky za zvyšovanie zbrojenia a pochutnávajú si na rezníku z inej živej bytosti - v podstate nedokážu nejesť niečí život ani v prikázané sviatky, kedy im to viera poručuje. Neviem, ktorú kapitolu prírodovedy prespali, ale i rybie mäso je mäso. Zmätok však nemajú len v živočíšnej ríši. Zhluky ľudských buniek stavajú pred plnohodnotné ľudské bytosti, s nostalgiou pospomínavajú na čas strávený v maternici a do úradných listín si namiesto dátumu narodenia píšu dátum počatia.

A sú to zvyčajne tí istí ľudia, ktorí krivo pozerajú na bezdetné ženy, dosahujúce určitého sociálne nebezpečného veku, kedy sa od nich očakáva potomok. No paradoxne, taktiež zahanbujú ženy, ktoré otehotnejú v neskoršom štádiu života a dieťa si nechajú. Alebo zahanbujú ženy za to, že majú príliš veľa detí. Radi častujú prívlastkami obuvi (šľapka), maliarskych potrieb (štetka) a horšie, no nepohrdnú pichľavým slovom ani na opačnú stranu a ženu označia za frigidnú, pannu, či starú dievku, všetko v negatívnej konotácii. A veď to poznáte, kto by už len nemiloval takúto spoločnosť? Pokoj a bratská láska nech je medzi nami. Ale svornosť to môže byť len bratská, nedajbože sesterská. Božeuchovaj, aby do kostola v čiernom rúchu vstúpila žena, postavila sa pred oltár a kázala nám ako žiť. Žena, ale samozrejme, čierne rúcho nosiť môže... napríklad na ulici. Alebo na plavárni.

Dosť sarkazmu, tušíte kam tým mierim.

Foto: Barbara Freeman/Getty Images

Som si vedomá, že stret takýchto protipólnych svetonázorov (tí ktorí sú pre vs. tí ktorí sú proti) je šachovnicou na poli filozofie. Otázky padajú ako figúrky: Kedy vzniká život? Čo vlastne robí človeka človekom? Ak žena podstúpi interrupciu, vraj zabije život - no ak my odhlasujeme tento zákon a prinútime ženu vynosiť, čo ak pri pôrode zomrie ona? Čo sme potom my, ak nie vrahovia? Alebo jej život znamená menej ako život plodu?

Môžme sa na to pozrieť i z biologického hľadiska. Na Slovensku súčasne platí zákon, že žena môže podstúpiť interrupciu do 12. týždňa tehotenstva. Čo je samo o sebe už strikcia. Pretože podľa mnohých vedeckých posudkov, ktoré si môže vygoogliť ktorýkoľvek antiaborčník - Plod si začína formovať mozgové spojenia, ktoré súvisia s vnímaním bolesti až po 20. týždni tehotenstva (piatom mesiaci). Príslovka po naznačuje, že táto téma je predmetom sporov, no najväčší zanietenci do ochrany života uvádzajú dvadsiaty týždeň, bez citácie akýchkoľvek štúdií. Dovtedy embryo nie je schopné cítiť bolesť. Taktiež ešte postráda sebauvedomenie, preto si nikto z nás nepamätá čas strávený v tomto štádiu nášho predbytia. Kto však bolesť v tehotenstve a pri pôrode cíti? Žena. A to veľmi intenzívne.

Nepoznám tehotnú ženu, ktorá by sa neobávala pôrodu. Samozrejme, u niektorých obavy predčí radosť z nastávajúceho potomka, z toho, že budú mamičkami a to je super, teším sa s nimi. Ale je to ich osobná voľba a v oboch prípadoch by mala byť rešpektovaná. Rovnako tak budem vždy držať i s tými, ktoré prerušenie tehotenstva podstúpia. Nikto nemôže od ženy ktorá nechce, žiadať, aby sa vystavila toľkým bolestiam, potenciálne i pôrodným komplikáciám, cisárskemu rezu, aby jej telo prasklo, pretrhlo sa od bolesti a tlaku a ona bola zošívaná, ako bábika. Alebo aby sa zapísala do štatistiky materskej úmrtnosti, o ktorej sa často nehovorí, no v rámci Európskej únie každoročne zomrie 335-1000 žien v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom.

Foto: Adobe Stock

A tých scenárov je veľa. Žena sa môže natrápiť a dieťa na svet nepriviesť. Veď podľa nadácie UNICEF a ich správy o úmrtnosti novorodencov, na Slovensku zomrie jedno z 333 narodených detí (kým v Česku je to 1 z 625). Väčšine úmrtí  je však možné predísť. Primárnymi príčinami neonatálnej smrti sú predčasný pôrod a problémy pri samotnom pôrode, zápal pľúc, meningitída a sepsa. Prečo toto nemôže byť súčasťou plodnej diskusie? Prečo neriešime ako sa priblížiť v štatistike k Česku? Ako zachrániť čo najviac detí? Možno by sme sa radšej mohli zamerať týmto smerom, nie? A nie, vlastne nemohli.

Lebo v úmysle je vždy ochrana života len pred narodením. To, čo prichádza počas a po narodení, to už nemôže byť témou diskusie. Dôležité je len porodiť. Veď v najhoršom prípade podržia novorodencov detské domovy... Teda, asi sú tým myslené tie domovy, ktorých kapacity sú dnes z 96 % naplnené. A počet detí pribúda, i pri zachovaní súčasného stavu sa čoskoro tieto kapacity naplnia. Ak teda nikto z antiaborčných fanatikov nepomýšľa na založenie novej siete detských domovov, možno by bolo nabudúce produktívnejšie namiesto organizácie pochodu za život, zorganizovať finančnú zbierku pre už narodené deti. Čas, peniaze a úsilie vložené do prípravy DIY protestných tabuliek a prázdnych slov, nasmerovať na bankový účet inštitúcií, ktoré skutočne pomáhajú.

Taký ten postoj, že mne je jedno, čo bude s tým dieťaťom potom, hlavne nech sa narodí, je podľa mňa znakom nevyzrelosti a absolútnej iracionality jeho nositeľa... Popravde, človeka do ktorého opatery by som sa dieťa bála vložiť.

Ilustrácia: Motoka

Na Slovensku máme približne 110 detských domovov (je ich viac ako daňových úradov, počítala som). Dôvody prečo v posledných rokoch zaznamenávame nárast osirotelých detí, vyjadril predseda spoločnosti Úsmev ako dar, Jozef Mikloško, nasledovne: „Stúpa počet rodín, ktoré majú problém s bývaním, 42 percent detí v domovoch je kvôli bývaniu. Stúpa rezignácia rodičov. Takmer polovica detí ide do domov s tým, že rodič už nevládze.“ Čo takto postrčiť predmet rokovaní týmto smerom? Riešiť problém s bývaním, či rodičovské poradenstvo? Alebo ako spoločnosť nevnucovať rodičovstvo ľuďom, ktorí naň jednoducho nie sú stavaní/pripravení.

Mrzí ma to, že v tejto veci vo väčšine rozhodujú muži, ktorí si tehotenstvo a pôrod nevedia ani len predstaviť. Rozhodujú z bezpečia, oni ho nikdy nezažijú. No zo všetkého najviac ma mrzí, keď vidím, že sa protiaborčne vyslovujú aj ženy.  Ženy idú proti vlastnému pohlaviu, proti vlastným právam. Podporujú úvahu, podľa ktorej by im malo byť odobraté právo naložiť s vlastným telom tak, ako chcú. A ani si to neuvedomujú, myslia si, že takáto opresia, humanizácia nenarodeného na úkor dehumanizácie narodeného, že to je v poriadku.

Pre všetkých, ktorí sú proti potratom - dobrá správa je, že vy ich absolvovať nemusíte. Môžete si zachovať svoje presvedčenie o tom, aký krutý ortieľ proti životu to je a všetko okolo toho. Ale čo nemôžete, je stúpať po právach iných plnohodnotných ľudských bytostí, ktoré sa narodili, požili si už na tejto planéte nejeden ten rôčik a majú právo si povedať, či vynosia vo svojom tele dieťa alebo nie. Či podstúpia povinnosť a bolesť, aká sa s tým viaže. A možno, ak vám tak veľmi záleží na každom živote, čo takto byť pacifistom? Čo takto byť vegetariánom/vegánom? Čo takto podporovať narodené deti? Čo takto prispievať na zbierky dobročinnosti? Čo takto adoptovať si? Viem, že adopcia je strastiplný proces, ale tým je napokon i tehotenstvo a pôrod. A detí v domovoch je, len to by najprv muselo byť presvedčenie tak silné, ako sú i rasistické predsudky.

To je podnetné myšlienkové ovocie, s ktorým sa pre dnes rozlúčim. Dúfam, že teraz, keď v tejto veci ostatok sveta konečne začína zaujímať správny postoj (i keď ako kde), keď zákaz interrupcií zrušilo i samotné katolícke Írsko, nebude Slovensko zaostávať a šliapať nielen po ľudských právach, ale i zdravom rozume. Ak ma chcete o niečo doplniť, alebo mi kontrovať, budem rada, ak tak spravíte v komentároch, ľudkovia. Dobrú noc! 😇