Píše sa rok 1950 a mladý lekár Dr. Norton Perina sa zúčatňuje expedície na vzdialený ostrov tichomorskej Mikronézie (pozn.: dnes už pridružený štát k USA). Na čele výpravy stojí neznámy antropológ pátrajúci po nezvyčajnom domorodom kmeni skrytom kdesi hlboko v tajoch džungle. Prales napokon otvorí svoje útroby a vedci objavia domorodú skupinu ľudí, ktorí, zdá sa, po fyzickej stránke nestarnú, kým ich myseľ sa opotrebúva. Ambiciózny Perina zistí, že tajomstvo ich dlhovekosti spočíva v konzumácii endemického “posvätného“ druhu korytnačky. Jeden exemplár usmrtí, rozštvrtí, a tajne dopraví do Spojených štátov. Neskôr svoju hypotézu potvrdí, získa Nobelovu cenu za medicínu a dosiahne nevídaný úspech. Cena za tento vzrušujúci objav je však príliš vysoká a následky sú fatálne nielen pre samotného Perinu.

Myslím, že veľká väčšina čitateľstva sa sústreďuje najmä na ten aspekt predátorstva. Všetci sa zhodneme, že po každej stránke je to voľačo odporné. V tejto knihe však nastáva mierna obmena. Ak totiž takúto povahovú vadu vložíte do postavy svetoznámeho vedca, ktorý obohatil ľudstvo objavom, aký nás posunul vpred a za jeho menom stojí titul „držiteľ Nobelovej ceny“, nahliadanie na túto osobu sa v mysli mnohých ľudí zmierňuje. Ľudia radi ospravedlňujú zlé skutky dobrými. Akoby sa dali tie zlé vykúpiť. Akoby bol akýsi titul ochranným rúškom, povedome pôsobiacim na spoločnosť. Našla som rozhovor, v ktorom má však autorka mierne iný pohľad na vec a vyjadruje sa nasledovne:

Ono, choré na tomto celom je, že i jej pohľad je správny. Sčasti totiž na žiadnu otázku na svete neexistuje jednotná odpoveď. Totiž, skúste si predstaviť hypotetického vedca - pedofila (podobne ako reálny Gajdusek, či fiktívny Perina), ktorý vynašiel liek proti rakovine. Jeho medicínska práca vzbudzuje obdiv, jeho ľudská kostra odpor. Ako k takémuto človeku pristupovať? Človeka definuje len jedno meno. Dokážeme to jeho úplne vymazať z histórie, i keď bol z časti tým, kto ju prepísal?

Touto otázkou však filozofická povaha príbehu nekončí. Kniha sa započína replikou Prospera zo Shakespearovej Búrky (ktorú som síce čítala, ale veľa si z nej nepamätám).

PROSPERO:

... prišiel na svet ako netvor -

a výchova ho nezmení. Čo vľúdnej

driny som doňho vložil! Všetko darmo.

Čím starší, tým je vzdorovitejší

a odpornejší. Potrápim ich všetkých,

až budú skučať...

Búrka, Štvrté dejstvo, Prvá scéna

A mňa tak napadá, ako trefne je táto strofa ušitá na človeka samotného. Vo veľkom je totiž kniha i alegóriou o kolonializme/imperializme. O trúfalých západniaroch, ktorí vkročia na cudzie územie, podrobia kultúru a jazyk domorodcov svojmu, vyklčia flóru a znivočia faunu. Tomuto ekologickému aspektu sa ešte budem venovať, ale najprv k domorodcom. Mám v sebe kúska nadšenia pre antropológiu, a preto ma vzdialené kultúry fascinujú. Moja fascinácia však na poli kultúrneho (morálneho) relativizmu dostáva stopku. Obyčaje domorodého obyvateľstva, im prirodzené rituály a zvyky ma napĺňajú nechuťou, ba až odporom. Na jednej strane som za to, aby kultúra každého národa bola zachovaná; anti-kolonialistka, dalo by sa povedať. Zem a jej ľudia majú patriť sami sebe. Na druhej strane. Veľa kultúrnych zvyklostí pôsobí zaostalo, až neľudsky. Napríklad ženská obriezka (všetci sme videli Púštny kvet), kanibalizmus, alebo v knihe zobrazený rituál sexuálneho prebudenia, v ktorom malí chlapci uspokojujú dospelých súkmeňovcov...

Odsúdeniahodné. V takýchto prípadoch si želám presný opak, aby sa domorodci scivilizovali. Inými slovami, žiadam potlačenie ich kultúry. Lebo nič na tomto svete nie je isté, žiadny názor nie je stopercentne aplikovateľný na všetko. Zaujímavosťou je, že dej románu je mierne inšpirovaný i reáliami Havajských ostrovov, kde autorka prežila časť detstva, opäť odpovedá:

„Vždy som chcela napísať niečo o kolonizácii Polynézie a táto kniha je pre mňa mnohovýznamovou alegóriou toho, čo sa stalo, keď západná civilizácia dorazila nie iba na Havaj, ale roztiahla sa naprieč celým južným Pacifikom. Všade môžeme vidieť monotónne opakovanie toho istého príbehu, odohrávajúceho sa znovu a znovu, z ostrova na ostrov. Rozšírenie chorôb, biedy, odpadu a popri tom presadzovanie kresťanstva a ubíjajúceho puritánstva. Nevolám po návrate ku koreňom, nie som idealista. Nemyslím si, že civilizácia doby kamennej bola zo svoje podstaty lepšia alebo menej problematická ako súčasná západná. Ale vadí mi nivelizácia kultúr a skúseností, absolútne víťazstvo jedného príbehu nad množstvom ostatných, ktoré vo svete existovali (a ešte stále existujú).“

V knihe je zobrazený dopad preniknutia západnej civilizácie na životy Mikronézskeho obyvateľstva. Ako farmaceutické spoločnosti pod vidinou liekov spomaľujúcich starnutie, antioxidačných krémov a elixírov na vzkriesenie mužskej potencie znivočili prírodu i zver. Vybagrovali kedysi posvätné jazero a vykynožili sväté korytnačky, a neskôr i alternáciu každého zvieraťa, rastliny či huby ktorá im prišla pod ruku. Ostrov vyzliekli z podoby, ozbíjali džunglu a ošklbali polia húb, orchideí a papradia. Vyklčovali toľko stromov, že zem začala zívať prázdnotou. Domorodé obyvateľstvo si farmaceutické spoločnosti rozdelili ako cukríky a odviezli ich do sterilných laboratórií, kde možno (podľa Perinu) žili dopichaní od ihiel, z rúk sa im ťahali hadičky s infúziou, z nôh im zoškrabali kožu, svaly, kosti. Misionári, ktorí dorazili na ostrov len preto, aby konvertovali domorodé obyvateľstvo z ich náboženstva na vlastné, priniesli alkohol, obezitu, pohlavné choroby, ktoré sa nevedno odkiaľ zjavili, no nadobro sa tam usadili. A potom, keď už bola džungla vydrancovaná, podupaná a vykosená, využili priestor armády, ako skúšobňu nukleárnych hlavíc.

Ničivá sila človeka na ekosystém. Nemohla som si pomôcť, no táto časť knihy (parafrázovaná, aby som k pôvodnému textu zostala čo najautentickejšia) vo mne prebudila neskonalý smútok. To, že mi ľudia užívame svoju silu nie na obnovu a zachovanie, ale na disrupciu. Asi na moje plecia doľahla celá ekologická katastrofa, v akej sa nachádzame. Odlesňovanie pľúc zeme, premieňanie oceánov v odpadkové koše, odnímanie prívlastku vzduchu „čistý“ či „dýchateľný“. Ako človek stonásobne urýchlil vymieranie živočíšnych druhov, akoby na Zemi nebolo miesta pre všetkých, ľudí i živočíchov. Akoby mohla existovať len jediná ríša, a to ľudská. Rieky už viac nesfarbuje príroda, ale chemikálie a kdesi na svete je biely sneh už len mýtusom. Nahradil ho čierny, pod váhou znečistenia uhoľných baní. Je to irónia, ale odmalička som túžila adoptovať si veľkého bieleho kocúra a dať mu meno Sibír.

Toto všetko na mňa doľahlo. V hlave mi dookola hralo video → MAN. V súvislosti s koronavírusom a toto je snáď posledný krát, čo sa tu o ňom zmieňujem, viem, že teraz sa točí len okolo toho. No všetci sme videli tie články. Dramatický úbytok toxických plynov v ovzduší po tom, čo sa zatvorili čínske továrne. Spriezračnené Benátske vody, v ktorých opäť vidno plávať ryby. Príroda sa hojí. Lebo možno sme i my pre ňu akýmisi baktériami, napádajúcimi jej organizmus. A že toto je, žiaľ, celé dočasné. Že kým teraz trpela na tisíce percent, keď vírus poľaví a ekonomika sa zobudí, všetci budú chcieť zaplátať svoju stratu a nabaliť na to dvestonásobný zisk, ako odmenu za ťažké časy a zároveň rezervu pre časy podobné, lebo doteraz bola takáto situácia pre mnohých nepredstaviteľná a oľutovali, že na ňu neboli pripravení. Príroda tým utrpí ďaleko viac a aj z toho mi je smutno...

Knihy, ktoré takto vyzývajú k premýšľaniu sú moje najobľúbenejšie. Mimochodom, ak ma čítate, viete, že pre mňa je posvätný jazyk a táto kniha je písaná veľmi pekne, beletristicky umne. Jediná chybička jej krásy je, že sa pasáže príliš ťahali, donekonečna ako džungla. No knižku neodporúčajú 4 farmaceutickí kapitalisti z 5, a to samo o sebe je už dôvod, prečo si ju prečítať. Pri odpovediach z rozhovoru s autorkou som vytvorila odkazové prepojenia (a to robím, mimochodom, často, ak na niečo odkazujem, skúste poklikať), no ak ste to prehliadli, rozhovor nájdete tu → Rozhovor s Hanyou Yanagiharou, autorkou románu Lesní ľudia.