Milí ľudkovia, pekný decembrový podvečer želám! Keďže sme sa už takto tesne ocitli na chvoste roka, myslím, že by sa možno i patrilo odtajiť vám knihy, ktoré som za posledných 365 dní prečítala a nepovažovala za najhoršie. Kiežby som moje úmysly tým výrokom len podhodnocovala! Rok 2019 totiž v ponímaní mojej čitateľskej dráhy nepatril medzi tie najlepšie; do rúk sa mi dostávali samé priemerné knihy. Zostaviť rebríček piatich najlepších, bola priam sizyfovská úloha. Avšak...

Ono, i napriek môjmu hundraniu sa mi tento rok podarilo nájsť minimálne dve/tri úžasné knihy, ktoré sa na mne tak trochu podpísali. Čo u mňa je, marí sa mi, z roka na rok ťažšie. Ku knihám pristupujem čoraz kritickejšie, čomu zodpovedá i môj tohtoročný average rating na GR na úrovni 3.0. Nájsť pre mňa "plnohodnotnú" knihu je skôr nevídaný úkaz, než náhoda. Slovom, už viac nerozdávam dobré hodnotenia len tak zadarmo. Moje nároky sa povýšili, ale keď už knihe takúto poctu udelím, môžete si byť istí, že je to naozaj kniha hodná pocty. Aspoň v mojich očiach. Tento rok si plné hodnotenie u mňa vyslúžili len dve knihy. Napriek tomu však tento zoznam pozostáva z piatich. Nepovedala by som, že tie zvyšné len dotvárajú nutnú päticu - síce by som ich nenazvala ani výnimočnými, no pre isté dôvody si zaslúžia úctyhodnú zmienku. Ale o tom potom.

Preto, nech už toľko nezdržujem, tu vám prinášam súpis toho najlepšieho, čo som za rok 2019 prečítala! ;)

Stroj času by si mohol pokojne vyslúžiť prívlastok „knihy vekov“, a to nielen obsahom, ale i pôvodom, keďže tu dátum publikácie siaha až do roku pána 1895. Pre mňa bola táto kniha prekvapko roka! Nielenže dotvára polovicu z dvojice kníh, ktorej som ako jedinej dala tento rok plné hodnotenie, ale na započudovanie som sa vám pričinením tejto knihy bezvýhradne zaľúbila do sci-fi žánru. Avšak, z pásma klasík! To moderné mi už natoľko veru po chuti nie je, ale o tom by som sa snáď mohla rozhovoriť v článku o najhorších knihách za tento rok...

Každopádne, knižka rozpitváva tzv. „What if?“ scenár: Čo ak by sme sa vedeli pohybovať v čase rovnako tak, ako sa pohybujeme v priestore? A čo ak je naša geometria založená na mylných princípoch?

Možno, ak ste i vy ľudskou prirodzenosťou skôr pochybovační, mračíte sa. I ja som sa. Určité tvrdenia každému človeku so základným vzdelaním isto neprídu úplne s kostolným poriadkom (jedine, že patríte k fanúšikom teórie Plochozeme a nemyslím tým tej od Terryho Pratchetta), ale istým spôsobom Wellsove podkopanie základov matematiky dávalo zmysel.

Bez toho, aby som vám spoilovala tony deja: Určite ste si už domysleli, že sa cestovalo v čase. Prezradím, že smerom do budúcnosti, čo nie je moja obľúbená šálka medzičasového cestovania, ale tu mi chutila ako žiadna iná! Svet budúcnosti bol vykreslený tak hodnoverne a zaujímavo, že som sa nedokázala ubrániť fascinácii. Nie niečo, čo by som čakala od tak starej knihy... Celkom ironické, že moderné sci-fi knihy predostrujú budúcnosť ľudstva v neprirodzených a nepravdepodobnostných rovinách, i keď sú k nej bližšie.

Knižka má sotva stovku strán, počas trvania ktorých vás nielenže do seba vtiahne a zabaví, ale i intelektuálne odmení a filozoficky fascinuje. Pre mňa je to jedna z mála kníh, pri ktorých som si želala, aby trvali dlhšie.



Vyjadruje toho o našej spoločnosti mnoho... Zdá sa mi, že som sa o mojich beatnikoch nejako rozpovedala, no vzbudzujú vo mne chuť rozprávať. Možno, keď si prejdem viacerými dielami z ich súdka, napíšem im venovaný samostatný článok.

Kniha vás hneď, ešte pred samotným úvodom, vyzve k malému jazykovému prieskumu, keďže predpokladám, že málokto z nás sa pozrie na latinský výrok...

„Et ignotas animum dimittit in artes.“ – Ovid, Metamorphoses, VIII, 18.

A v mysli sa mu automaticky vyjaví preklad. Tým sa však výzva nezavršuje. Portrét mladého umelca totiž počas čítania neustále čitateľa pokúša a apeluje na jeho intelekt. Tým počiatočným citátom sa poukazuje na Deadelusa, predstavujúceho vraj ultimátneho ideálneho umelca. Stephen, hlavná postava knihy, nosí jeho meno. Či skôr priezvisko.

Do knihy som sa pôvodne pustila s úmyslom s akým si vyberám knihy už posledných pár rokov, a to že sa chcem postupne udomácniť na poli klasickej literatúry. U nás síce meno Jamesa Joyca až tak zvučné nie je, ale vo všeobecnosti sa po svete považuje za jednu z najväčších literárnych osobností 20. storočia. A to rozhodne oprávnene.

Ak by som mala povahu knihy sumarizovať v jednej vete: Je to kniha o dospievaní. Avšak, to je sám o sebe pojem zahrňujúci kvanty iných pojmov. V nadväznosti na názov by som sa skôr priklonila k tomu, že je to primárne kniha o dospievaní umelca. V čom je teda obsiahnuté i dospievanie človeka, mladého chlapca, a všetko čo s tým súvisí. Kvázi young adult, len z roku 1916. No môžem vás ubezpčiť, že rozhodne postráda akúkoľvek pseduohlbokánsku rovinu vyúsťujúcu v plytkosť, ktorou sa tento YA "žáner" neslávne preslávil.

Ako som povedala, apeluje na čitateľov intelekt. A s tým súvisí i to, že sa číta veľmi ťažkopádne. Ja osobne nemám rada ten tzv. „prúd vedomia“, v akom je kniha písaná - podľa mňa je tento naratívny postup mätúci. Zhluk nám vlastných myšlienok nás veľakrát privádza do pomykova, čo logicky platí niekoľkonásobne pri myšlienkach iných.

Na záver len musím povedať, že i keď som si z knihy robila ťažkú hlavu (doslova, čítala sa naozaj veľmi zložito), pri čítaní som s ňou v určitých pasážach zžila každú bunku svojho tela. Či už sa to týka prekážok v mojich umeleckých ašpiráciach, či odmietavého/ateisticko mimikujúceho prístupu k viere.

Z tohto 700-stranového goliáša mám dodnes príznaky PTSD. Neviem len či zavinením deja, alebo absurdného počtu strán! Nepochybne sa však House of Leaves vyfarbilo originalitou, ktorá ma viedla k prevráteniu i tej poslednej, sedemstej strany. Nebudem zamlčiavať; ja nemám rada veľké knihy. Sú pre mňa časovou investíciou, akú nerada podstupujem. Prečo som sa teda rozhodla zainvestovať do tejto?

V krátkosti spomeniem výťažok z deja. Maličký, žiadne strachy. Myslím, že najviac ma na vieru obrátil samotný koncept. Rodina sa nasťahuje do domu, ktorý porušuje fyzikálne zákony. Navonok je menší ako vo vnútri. Podľa mňa nič nemôže pôsobiť desivejšie, ako keď sa vám v kuchyni jedného dňa zjaví chodba, ktorá tam vôbec nemá čo robiť! A váš dom je zvnútra väčší ako zvonka.

Samotný koncept ma priťahoval ako magnet, a s ním i všetky recenzie, v ktorých ľudia hlásali, že ich kniha pretransformovala na úplne iných ľudí. Popisovali priam transcendentálny zážitok. Na mňa, žiaľ, takýto účinok nemala. Miestami skôr pekelne nudila, než strašila. Prelínalo sa tam niekoľko dejových vrstiev, pričom skutočný záujem som mala iba o jednu. Ostatné mi prišli ako niečo na pomedzí spomaľovacích prahov.

Najpozoruhodnejším je podľa mňa čitateľský zážitok, aký si z knihy odnesiete. Ozvláštňuje ju forma akademických textov združujúcich poznámky pod čiarou a prílohy "jedna radosť". No poviem vám, že v súlade s domom porušujúcim fyzikálne zákony, porušuje ich i táto kniha. A aj to stavia čitateľskú skúsenosť do úplne iného svetla, veď nie každý deň čítate knihy so zrkadlami v ruke, aby ste rozlúštili zrkadlovité a špirálovité texty.

Kniha mala veľký predpoklad byť skvelou, avšak rozuzlenie mi nebolo postačujúcim a celkovo, neviem, zanechala vo mne pozitívne i negatívne dojmy. Ale predsa ju tu cítim potrebu z nejakého dôvodu spomenúť.